Choď na obsah Choď na menu

Korupcia, šikana - aj to sú naše úrady pre zdravotne postihnutých...

2. 5. 2018

 

Orgány štátnej správy, najmä v sociálnej oblasti by mali zamestnávať ľudí, pre ktorých empatia a úcta sú úplnou samozrejmosťou a zdravotne postihnuté osoby by mali byť chránené ešte viac. Bohužiaľ však práve tam často dochádza k porušeniu základných ľudských práv.

Hovorím o vlastných skúsenostiach, ako zdravotne ťažko postihnutá osoba, ktorá už ôsmi rok bojuje s týmito orgánmi a napriek viacerým vyhratým súdnym sporom sa stále nevie dovolať spravodlivosti.  Keď som sa prvýkrát obrátila na správne orgány, myslela som si, že rovnaké zaobchádzanie a dodržiavanie ľudských práv platia rovnako pre každého. Mýlila som sa...

Po viac ako 7 ročnom boji pre spravodlivosť vidím, že štátna správa má obrovské nedostatky v tejto oblasti. V prvom rade si myslím, že je to tým, že pre tých, ktorí sú pri moci to vyhovuje. Tiež si myslím, že keby boli kontrolovaní posudkový lekári  a mali by osobnú zodpovednosť za svoje konanie, nedošlo by k diskriminácii a šikane  týchto osôb. Darmo tu máme zákony, keď ich  štátna správa nerešpektuje.  

Ale teraz už k veci.

V januári 2009 som stratila schopnosť samostatnej chôdze, došlo k atrofii svalov, stratila som rovnováhu a trápili ma veľké bolesti a opuchy kolien. Nohy sa mi triasli, neovládala som ich a len bezmocne padali na zem – došlo k ochrnutiu - k odumretiu nervov v mieche,  určili mi lumbosakrálnu plexitídu, polyneuropatiu, neuromyleitídu a ďalšie diagnózy.  Dlho som nechcela počuť o žiadnych príspevkoch, ale keď som už inú možnosť nemala, na odporúčanie NRC Kováčová som podala žiadosť o kompenzačné príspevky. Všetko čo som žiadala vzhľadom na moju závažnú diagnózu mi bez problémov priznali. O to väčšie však bolo moje prekvapenie keď po 4 mesiacoch od prvotného priznania mi zrazu všetko odnímali s tým, že podľa posudkového lekára došlo k regresii a k úprave stavu- on na papieri vlastne urobil zo mňa zdravého človeka! V posudku ako aj v rozhodnutiach klamal a nerešpektoval predložené lekárske správy, ktoré ale svedčili o zhoršení môjho stavu a už aj v tom čase som ledva prešla s pomocou chodítka a druhej osoby krátke vzdialenosti. Odnímali mi všetko, vrátane preukazu ZŤP-S (so sprievodcom) aj parkovací preukaz ako aj všetky ostatné príspevky napriek tomu, že bez pomoci som nedokázala urobiť ani jeden krok. Myslela som si, že došlo k omylu a ani by ma nenapadlo, že to vtedy ten posudkový lekár (gynekológ) myslel vážne. Nasledovali roky boja za svoju pravdu, a trvá to až dodnes.

Bojujem už ôsmy rok a napriek tomu, že mám vyhratých dodnes už 7 súdnych sporov z čoho 4 sú vyhraté súdne spory na Najvyššom súde SR, dodnes nedostávam kompenzačné príspevky, ktoré mi nikdy nemali byť odňaté. Marenie súdnych rozsudkov pre orgány štátnej správy sú prepáčené. Nemám dodnes bezbariérovosť, príspevok na hygienu ani osobného asistenta či ďalšie. A to napriek tomu, že sa snažím žiť maximálne aktívne a študujem na vysokej škole.

Vo svojich rozhodnutiach úrad práce a ústredie raz tvrdia, že mi nič nie je, následne že neovládam ani ruky ani nohy a som už veľmi vážne postihnutá a mám ťažkú diagnózu, čo mi neumožní šoférovať žiadne, ani upravené auto. Potom zase to, že sama som schopná urobiť všetko, lebo ruky nemám postihnuté. Na príspevky som nemala nárok raz preto, lebo som dokázala uchopiť pero a podpísať svoje meno, raz preto, lebo podľa sociálnej pracovníčky ústredia sa stačí kúpať každý tretí deň, následne preto, lebo nemám žiadne obmedzenie v pohybe, potom preto, že sa nedokážem pohybovať už ani na vozíku, a takto dookola vždy tak, aby mi nič nemuseli priznať. Bohužiaľ naše úrady stále nepoznajú alebo lepšie povedané nechcú poznať základné ľudské práva, antidiskriminačný zákon, Ústavu SR, Chartu Európskej Únie  o Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím už ani nehovoriac.

Keby rešpektovali aspoň základné zákony a poznali etický kódex sociálneho pracovníka či inú korupcia--sikana---aj-to-su-nase-urady-pre-zdravotne-postihnutych....jpgprávnu legislatívu nikdy by nedošlo k takej obrovskej šikane a diskriminácii ako v mojom prípade. V tomto prípade by som určite nemala 580 rôznych rozhodnutí, posudkov či iných písomností, čo spolu váži už  11 kg.  Je to niečo nonsens, a asi už ani nemusím písať, že Slovensko od právneho štátu má veľmi ďaleko, lebo v právnom štáte sú rešpektované rozsudky Najvyššieho súdu a nikto nemôže konať svojvoľne v rozpore s týmito rozsudkami. V prípade príspevku na hygienu spor na Najvyššom súde som vyhrala už dvakrát za sebou, ale na Slovensku to je málo.  Príspevok na bezbariérovosť som vyhrala už 3 krát, ale úradníci ani to nerešpektujú a bezdôvodné prieťahy v konaní sú u mňa už pravidelné, niekedy aj rok.  Ako je to možné? Pýtam sa, ale odpovede nedostávam, sama však viem, že kým je štátom tolerovaná diskriminácia a šikana  zdravotne postihnutých osôb, nikdy sa nepriblížime k EÚ, práve naopak.  V tomto štáte som sa už obrátila na všetky možné orgány štátnej správy a tiež na NR SR, na premiéra, prezidenta, aj na EÚ či ministra práce soc. vecí a rodiny atď. ktorí by mali kompetencie zasiahnuť, ale chýba ochota a človek na vozíku nikoho nezaujíma. Dovtedy aspoň určite nie, kým oni sami alebo ich blízky sa nedostanú do podobnej situácie. Presvedčil ma o tom aj sám minister práce, ktorí prejavil ku mne totálnu ľahostajnosť.

Veru svoj osud si nikto nevyberá a v priebehu sekundy sa hocikto z nás  môže ocitnúť na druhej strane. Stačilo by trošku ľudskosti a empatie a celý náš systém by mohol vyzerať úplne inak.  Dovtedy však môžeme len bojovať a čakať, že raz sa tu niečo zmení.

                                                                                                                                                          napísala:  Bc. Mária Szegfüová